„V tomto zmysle robíme a budeme robiť i ďalšie poriadky. Iste, ľudské poriadky a zákony zachováme, mieru spravodlivosti dodržíme, ale čo národu slovenskému patrí, z toho nikomu nič neprepustíme!“ /J. Tiso, Holíč, 15. augusta 1942/
Áno, žijeme v dobe zákonnej,
teda Vláda Slovenskej republiky vydala „Nariadenie zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov“, teda „Židovský kódex“, ktorý v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske resp. ľudské práva.
Konečnou stanicou bola, celkom logicky, ich fyzická likvidácia, ktorú síce iniciátori „riešenia židovskej otázky“ na Slovensku nemuseli predpokladať, ale nesú za ňu plnú právnu, politickú a morálnu zodpovednosť.
Iróniou osudu a 1. paradox je, že dnes vzdelaných, podnikavých, majetných a celkove kultivovaných ľudí prosíme, aby prišli k nám na Slovensko so svojím kapitálom a vytvorili nám pracovné príležitosti, a sme ochotní pristúpiť aj k finančným stimulom či daňovým prázdninám.
Iróniou osudu a 2. paradox je, že dnes tu máme rómske etnikum, akoby protipól vtedajšej židovskej menšine.
A kto vie, či práve v riešení dnešnej situácie rómskeho etnika, sa nám – My, národ slovenský – nedostáva možnosť na reparát od Starodávneho dní, očistiť si meno.
Tak teraz – My, národ slovenský – zmúdrejme, dajme sa poučiť, byť sudcami v slovenskej zemi.
Slúžme Spravodlivosti s bázňou, aby sa nerozhneval, a – My, národ slovenský – aby sme cestou nezahynuli, lebo akou mierou budeme merať, takou nám bude namerané.
A pamätajme – My, národ slovenský, na slová našej štátnej hymny:
Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.
To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.
