Interview s N. Vujicicom: Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha

Autor: Milan Lehotský | 5.12.2013 o 8:08 | (upravené 5.12.2013 o 13:49) Karma článku: 10,26 | Prečítané:  19744x

Nick sa narodil v roku 1972 ako prvé z troch detí v srbskej rodine žijúcej v austrálskom Melbourne. Jeho otec bol pastorom a matka zdravotnou sestrou. Kvôli zriedkavej genetickej chorobe sa narodil bez končatín /tetraamélia/, len s malými nožičkami, na ľavej má dva prsty. Bol jedným z prvých postihnutých detí, ktoré boli v Austrálii integrované do štátnych škôl. Stal sa obeťou posmechu a šikany. Nakoniec vyštudoval vysokú školu a dnes žije so svojou manželkou a synom v Kalifornii, odkiaľ riadi svoju firmu. Keď sa stretnete s Nickom, uvidíte usmievavého mladého muža, ktorý hýri humorom a optimizmom. Nemáte pocit, že by mu niečo chýbalo; naopak, zo svojho postihnutia urobil prednosť, ktorá mu otvára dvere a umožňuje mu dotknúť sa ľudských sŕdc.

Ako váš príbeh začal?

Jedenásť mesiacov pred mojím narodením moji rodičia založili cirkevný zbor. Keď som prichádzal na svet, otecko stál pri hlave maminky, a keď videl moje ramienko, totálne zbledol a dúfal, že ma maminka nevidí, pretože si myslel, že mi chýba pravá ruka. Potom musel odísť z miestnosti, a keď sa stretol s lekárom, tak sa spýtal: Môj syn... on nemá pravú ruku? Lekár odpovedal: Nemá ruky ani nohy. Otec skoro omdlel, nemohol tomu uveriť. Celý zbor v nedeľu trúchlil: Prečo Boh dovolil, aby sa pastorov syn narodil takto?

Maminka ma najprv vôbec nechcela povarovať ani kojiť, prvých niekoľko mesiacov sa cítila veľmi nepríjemne. Dlho trvalo, než dokázala Bohu dôverovať, že neurobil chybu a že na nich ani na mňa nezabudol.

Aké ste mal detstvo?

Ako dieťa som bol prvým austrálskym postihnutým dieťaťom, ktoré bolo integrované do bežného školského systému. Úrady mi pridelili učiteľa, ktorý obstarával moje fyzické potreby - strihanie papieru, lepenie, kŕmenie, chodenie na záchod atď. V detstve som bol závislý na veľa ľuďoch, ale svoju inakosť som si neuvedomoval, pokiaľ som neprišiel do školy a ostatní sa mi nezačali posmievať. Plakal som a pýtal som sa: Kde je Boh? Pýtal som sa rodičov, prečo som sa narodil bez končatín, a oni mi odpovedali, že to vie len Boh.

Tak som sa pýtal Boha. Ale on sa mnou nehovoril a ja som začínal byť zmätený. V nedeľu som počúval, ako môj otec káže, že Boh má rád všetkých ľudí a spieval som pesničku, že „Ježiš má rád malé deti", ale v pondelok som sa pozeral na ostatné deti a modlil som sa: Keď ma máš rád rovnako ako ich, prečo si mi dal menej než im? Chcel som viac, ale neprišlo to. Hovoril som: Bože, viem, že som hriešnik a že nebudem mať v srdci pokoj, dokiaľ tam nebudeš Ty, ale ja ťa tam nechcem pustiť, dokiaľ mi neodpovieš, prečo si mi nedal to, čo majú všetci ostatní. Dokiaľ mi neodpovieš, nebudem ti slúžiť.

Ako sa váš vnútorný konflikt vyvíjal?

Od ôsmich do dvanástich rokov to pre mňa bolo veľmi ťažké. Uvedomil som si, že sa už možno budem stále len trápiť a že budem neustále niekomu na obtiaž. Myslel som si, že nikdy nebudem mať žiadnu prácu. Že sa nikdy neožením /kto by si chcel vziať muža, ktorý nie je schopný ani povarovať deti, keď plačú?/ Asi najhorší bol strach zo samoty. Nikto mi nedokázal pomôcť. Mal som všetko, čo som potreboval, bol som doma obklopený láskou, ale aj tak som bol smutný, pretože som nemal nádej.

Keď som mal osem rokov, povedal som maminke, že sa chcem zabiť, a keď som mal desať, pokúsil som sa utopiť vo vani. Už som nechcel byť rodičom na obtiaž. Trikrát som sa obrátil obličajom do vody. Keď som to urobil prvý raz, mal som pocit, že robím múdru vec. Keď moju bolesť nemôžu ukončiť moji rodičia ani Boh, ukončím ju sám. Ale keď som to urobil potretie, došlo mi, že by moji rodičia mali ešte väčšiu bolesť a pocit viny, než keď budem nažive. Takže som sa rozhodol, že tu zostanem.

Kedy nastal zlom vo vašom živote?

Veľkú zásluhu majú moji rodičia. Vždycky ma bezpodmienečne milovali. V škole som si mohol „užiť" za celý deň spústu posmechu, ale vedel som, že doma ma očakáva láska. Ale čo ma naozaj zmenilo? Maminka mi raz ukázala v novinách článok o jednom postihnutom človeku. Pomohlo mi to, aby som si uvedomil, že nie som na svete jediný, kto prežíva bolesť. Rozhodol som sa, že budem vďačný za to, čo mám, miesto toho, aby som bol naštvaný kvôli tomu, čo nemám. Maminka mi hovorila: Nicku, viem, že si ťa Pán Boh použije, i keď neviem, ako a kedy. A tie semienka začali v mojom srdci klíčiť.

V tom istom roku som si pri futbale vymkol svoju nožičku. Dobre viem, ako moc používate ruky a nohy - a toľko tiež ja potrebuje svoju nohu. Tri týždne som musel ležať v posteli. Cítil som sa ako invalid /úsmev/. Nikdy predtým som nebol za svoju nožičku tak vďačný ako vtedy. To bol prvý bod zlomu.

Čím sa ten proces zavŕšil?

Posledným krokom bolo, keď som vydal svoj život Bohu. V pätnástich som čítal deviatu kapitolu Jána - o tom, ako Ježiš uzdravil človeka od narodenia slepého. Keď sa ľudia pýtali, prečo sa tak narodil, Ježiš odpovedal: Aby sa na ňom zjavili Božie skutky. Povedal som Bohu: Neviem, prečo som tu, ale neverím, že si na mňa zabudol. Mal si plán pre slepca, máš ho i pre mňa. Viem, že mi pomohol. Nezmenil okolnosti, v ktorých žijem, ale zmenil moje srdce. Cítil som, že mi odpovedal na moju otázku. Tou odpoveďou bolo: Dôveruješ mi? A keď na túto otázku odpoviete „áno", na ničom inom už nezáleží.

Môžete bližšie popísať, čomu veríte?

Ježiš za mňa zaplatil cenu, ktorou bola jeho smrť. Deň po dni ma mení. Sám som nedokázal ani prestať mrzko hovoriť. Prosil som ho, aby mi pomohol, a On ma zmenil. Nepotrebujem pornografiu, nepotrebujem sa opíjať, nezáleží mi na tom, čo si o mne myslí svet. Viem, že Boh ma miluje. Pokiaľ svoje šťastie vložíte do dočasných vecí, vaše šťastie bude len dočasné. Dobrá správa je, že i tie najhoršie chvíle vášho života môže Boh použiť k dobrému.

Ako sa váš život vyvíjal ďalej?

Hovorí sa, že nikdy neviete, čo je za rohom. Ešte na základnej škole som sa stal predsedom školy, na strednej škole som bol miestopredsedom. Šiel som na vysokú školu a získal som dva tituly v odboroch účtovníctvo a finančné plánovanie. Keď mi bolo devätnásť, začal som investovať do realít, v dvadsiatich dvoch do akcií. Naučil som sa písať nohou, na normálnej počítačovej klávesnici dokážem písať rýchlosťou 43 úderov za minútu, tiež som v minulosti rád kreslil. A tiež som plával a páči sa mi jazdenie na surfovej doske. Rád skúšam nové veci. Dnes žijem v Kalifornii a som riaditeľom dvoch spoločností - firmy a neziskovky.

Ako ste sa stal profesionálnym rečníkom?

Keď mi bolo devätnásť, hovoril som k tristo teenagerov. Mal som na to sedem minút. Prehovárali ma k tomu tri mesiace. Nemal som pocit, že im mám čo povedať. Ale šiel som tam, hovoril som - a v priebehu troch minút polovica dievčat začalo plakať.

Jedno dievča uprostred sály hlasno vzlykalo a nemohla prestať. Potom zdvihla ruku: Moc sa ospravedlňujem, ale mohla by som ísť za tebou a objať ťa? Pred všetkými ostatnými šla dopredu a plakala mi na ramene. Potom mi povedala: Som za teba tak vďačná! Nikdy mi nikto nepovedal, že ma má rád a že som krásna taká, aká som.

Bol som v šoku. Pretože mne vždycky hovorili, že som milovaný. Strašne ma to nadchlo. Môj otec bol v tej dobe účtovníkom a prial si, aby som ním bol aj ja. Alebo poprípade obchodníkom s akciami alebo s realitami. Ale nikdy mi nikto nepovedal, že je možné byť rečníkom. Ale ja som naraz vedel: Toto je omnoho lepšie než všetky peniaze sveta.

Šiel som domov a volal som: Mami, ocino, už viem, čím chcem byť! Oco odpovedal: Dobre. Dokonči školu. K získaniu diplomu mi chýbal rok a pol. Áno, vedel som, že musím doštudovať. Ale predstavte si tú situáciu: Bol som na zemi v kuchyni, maminka umývala riad a ja som povedal: Už viem, čím chcem byť! A ona: A čím? Rečníkom! Otočila sa ku mne, zložila ruky na prsia a spýtala sa: A o čom budeš hovoriť? Neviem! A kto ťa bude chcieť počúvať? Ja neviem! To tam budeš chodiť sám? Ne... A kto bude chodiť s tebou? Neviem! Budú ti za to platiť? Neviem... Ako sa o tebe ľudia dozvedia? Ja neviem! Ale hlboko v srdci som vedel, že je to môj sen, že to je Boží plán pre môj život. Vedel som to.

Keď objavíte, čo je vaším životným poslaním, tak tiež nájdete odvahu to skúsiť. Ale keď to neskúsite, nikdy sa nedozviete, aké by to bolo.

Takže ste to začal skúšať?

Áno. Obvolal som všetky školy v našom meste a okolí. V 52 ústavoch ma odmietli. Keď sa mi podarilo dohodnúť prednášku v 53., zistil som, že je dve a pol hodiny cesty autom ďaleko. Zaplatil som bratovi, aby ma tam odviezol. Keď sme tam prišli, spýtal som sa, ako dlho mám hovoriť. Päť minút. Bol som naštvaný a môj brat nasilu zadržiaval smiech. Dúfal som teda, že je to aspoň veľká škola: A koľko tu máte detí? Desať...

Mohol som sa na to vykašľať a ísť domov, ale šlo o päť minút, tak som to urobil. Napriek tomu som bol vďačný, že som aspoň dostal príležitosť, i keď som na tejto zákazke prerobil. Brat potom rodičom tvrdil, že som tej škole zaplatil, aby ma nechali päť minút hovoriť k desiatim študentom /smiech/.

Ďalší deň mi ale zazvonil telefón: Dobrý deň, sme zo školy vo vašom meste. Počuli sme, že ste mal včera naozaj dobrú prednášku. Za akých podmienok by ste bol ochotný prísť k nám? Od tej doby som dostal už 30 tisíc pozvaní a každý týždeň dostávam ďalších 200.

Navštívil ste už desiatky krajín. Máte na niektoré miesto zvlášť intenzívne spomienky?

V Indii som hovoril pred stotisícovým publikom. Mohol by som vám rozprávať, aké to je, oslobodzovať sexuálne otrokyne alebo hovoriť pred piatimi prezidentmi. Ale nikdy nezabudnem na svoju návštevu Libérie. V niektorých rozvojových krajinách ľudia veria, že keď sa dieťa narodí s nejakým postihnutím, znamená to, že je prekliate. Pokiaľ nejaká žena porodí postihnuté dieťa, tak sa s ňou jej muž rozvedie. Dokonca stačí, pokiaľ bábätku chýba ucho alebo má vyrážku, a vyženú ju z dediny, vezmú jej to dieťa a zaživa ho pochovajú. Pretože veria, že ináč sa bude kliatba šíriť. Kto im má povedať pravdu, keď nie my? Tak sme tam cestovali.

Stretol som sa s prezidentom, moje vystúpenie vysielal rozhlas, počúvali to dva milióny ľudí. Hovoril som pred 15 tisícami ľudí, keď zrazu na pódium prišla žena, ktorá niesla dieťa. A všetci si hovorili: Ako to, že to dieťa nebolo zabité? Ja som to dieťa pobozkal, modlil som sa za neho a modlil som sa za to mesto. A pokiaľ je mi známe, od tej doby tam už žiadne dieťa nezabili.

Čo je váš životný cieľ?

Pomôcť ľuďom nájsť bohatstvo života. V dobe počiatku finančnej krízy v roku 2008 som hovoril pred 3500 bankármi v Singapúre. Potom za mnou prišiel jeden miliardár, ktorému patrili tri banky a ktorý behom troch týždňov prišiel o 45% svojich investícií, a plakal a plakal a nemohol prestať. Potom som sa ho spýtal, čo sa stalo. Povedal mi: Prišiel som o spústu peňazí, ale to mi je jedno. Dobre, tak v čom je problém? Odpovedal: Ide o moju dcérku. Je jej štrnásť a nedokáže sa pozrieť do zrkadla a vidieť, že je krásna.

Ten bohatý človek bol chudobný. A ja hovorím, že chudobní ľudia môžu byť bohatí - keď majú vo svojom vnútri pokoj, lásku a radosť a sú si vedomí svojej hodnoty.

Niektorí slobodní ľudia si myslia, že nebudú šťastní, dokiaľ sa neoženia alebo nevydajú. Tým odpovedám: Robíte si srandu? Pozhovárajte sa s niekým, kto žije v manželstve! Pokiaľ nie ste šťastní slobodní, nebudete šťastní ani ženatí či vydaté.

Mojím cieľom je zasiahnuť celý svet. Myslíte si, že som blázon? Radšej zomriem v snahe využiť všetok svoj potenciál, ako sa nikdy nedozvedieť, aký potenciál vlastne mám. Mnoho ľudí tápe, nevedia, čo je ich životným cieľom, zdá sa im, že ich život nemá zmysel. Ale pokiaľ ste na svete kvôli tomu, aby ste pre niekoho boli tým, kto ho miluje, i keby to bolo len pre jediného človeka, žijete vznešený život!

Vaše prednášky sú veľmi žiadané. Predpokladám, že sa nájdu ľudia, ktorí vám vytknú, že ste si zo svojho postihnutia urobil kšeft.

/smiech/ To je zaujímavá otázka. Ja som zo svojich peňazí dal spústu peňazí na sirotince. Státisíce dolárov. Mám štrnásť zamestnancov a kanceláriu v Kalifornii, a to stojí peniaze. Áno, práve mi vychádza kniha a zarábam tým peniaze, ale keby šlo len o peniaze, mohol som byť už pred piatimi rokmi omnoho bohatší, než som teraz. Viem, že peniaze nie sú nič. Som tu, z tridsiatich tisíc pozvaní som si vybral toto, a chcem byť dobrým správcom toho, čo som dostal. Peniaze sú súčasťou života a ja som štedrý človek.

Že zarábam na tomto /pozrel sa na seba/? Keď tí ľudia započujú, o čom hovorím, tak na podobné nápady zabudnú. Viete, prečo som šťastný? Pretože by som to, čo robím, robil i zadarmo - a päť rokov som to aj zadarmo robil. Mal som tisíce prednášok a v podstate zadarmo. Takáto je pravda.

Vaše prednášky sú vyhľadávané tiež ľuďmi, ktorí prežívajú niečo ťažké. Čo im hovoríte?

Nikdy nepredstieram, že rozumiem bolesti niekoho iného. Mnohým dospievajúcim som povedal: Pokiaľ sa vaši rodičia doma hádajú, verím, že zažívate horšiu bolesť, akoby ste nemali ruky a nohy.

Mnohí z nás sa pýtajú prečo. Prečo sa takéto veci ľuďom stávajú? Narodil som sa bez končatín, ale po mne sa narodil môj brat a sestra, ktorí majú ruky a nohy. Žiadny lekár mi nebol schopný vysvetliť, prečo som sa narodil takto. Ale môžeme sa rozhodnúť byť vďační za to, čo máme, alebo byť naštvaní, že niečo nemáme. Ničmenej, než som toto pochopil, trvalo mi to roky.

Čo je teda liekom na tú vnútornú bolesť?

Svet tvrdí, že jediné, čo je potrebné, je pozitívny prístup k veci. To je úplný nezmysel. Skúste ísť do nemocnice a povedať nejakému sedemnásťročnému chlapcovi, ktorý umiera na leukémiu, že má mať pozitívny postoj. Sami by ste obetovali svoju ruku, keby ste tým mohli zariadiť, aby sa do vášho života vrátil niekto, koho ste milovali. Na to, čo je v srdci, nejde zabudnúť. Pozitívne myslenie nie je mechanizmus na vyrovnanie sa s problémami. Bolesť sa nedá ignorovať. Ak ste obklopení negatívnymi vecami a nemáte pred sebou žiadnu perspektívu, nemáte pozitivitu z čoho „vydolovať". Potrebujete nádej. Ale práve vtedy nastáva príležitosť, aby do vecí vstúpil Boh. Môj úsmev nie je odrazom pozitívneho postoja. Dôvodom k nemu je Ježiš.

Nestačí, keď vám niekto povie: Všetko bude v poriadku. Ale ja hovorím: Boh vás miluje a bude s vami. On vie, čo vaše srdce unesie.

Často hovoríte i k malým deťom. V čom je to iné?

Zo začiatku bývajú fascinované tým, ako vypadám. A tak používam hodne humoru, aby som prelomil ľady, strach či nervozitu. Často im hovorím, že sa nemajú nikdy vzdávať. Možno ste na youtube videli video, kde si ľahnem a potom zase vstanem /mimochodom nedávno sme zistili, že to je naše najsledovanejšie video, už má asi 11,5 miliónov pozretí/. Viem, že tým bolo mnoho ľudí dotknutých.

Tiež im hovorím, aby sa druhým neposmievali. Rozprávam im o svojich spolužiakoch, ktorí sa so mnou kvôli tomu, ako som vypadal, nechceli kamarátiť. Prišli tak o dobré priateľstvo. Ale niečo vám poviem - ani ja som sa nekamarátil s inými deťmi, ktoré v škole nemali priateľov. Aj ja som tak prišiel o priateľstvo s niektorými z nich. Každý z nás má čo ponúknuť. Každý z nás môže milovať. Hovorí sa, že čas všetko vylieči, ale to nie je pravda. Bolesť môže uzdraviť len dokonalá láska. A na to, aby ste mohli niekoho milovať, nepotrebujete ruky ani nohy.

Nechcel by som sa vás svojou otázkou dotknúť, ale modlíte sa za to, aby vás Pán Boh uzdravil? Veríte, že pre vás môže urobiť zázrak?

Či mi Boh môže dať ruky a nohy? Nepochybne. Verím v zázraky. Videl som ich mnoho. Videl som slepých, ktorí začali vidieť, videl som hluchých, ktorí začali počuť, videl som ľudí s ohnutým chrbtom, ako sa narovnali a chodili vzpriamene. Videl som to na vlastné oči. Sám som zažil uzdravenie, mám to na videu. Mal som nemocnú chrbticu, mal som v nej osteoporózu, z tých kostí sa stávala iba škrupina. Je to nezvratné, nevyliečiteľné onemocnenie. Ale diery v mojej chrbtici sa uzavreli a zaplnili a už päť rokov je to v poriadku. Lekári nevedia, ako je to možné.

Niektorí ľudia hovoria, že jediné, čo potrebujú k uzdraveniu, je viera. Tomu neverím. To je falošná nádej, a tú Boh nedáva. Boh mi končatiny nedal a nikto nevie, či mi ich tu na zemi dá. Nechajme na ňom, nech urobí, čo uzná za vhodné. Tento život je aj tak ničím. Deväťdesiat rokov je nič. Budem žiť miliardy a miliardy rokov - a to nie na zemi, ako je táto, ale na mieste, kde nebudú žiadne slzy, žiadne straty, žiadna bolesť.

Uvidím Boha tvárou v tvár a budem sa radovať. A On mi povie: Dobrá práca, verný služobník! To je všetko, čo chcem. Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha. Verím, že ma Boh môže uzdraviť. Mám doma v skrini pár topánok - čisto pre tento prípad. Ale pokiaľ sa to nestane, tak pre mňa má Boh niečo iného, lepšieho. Preto sa na neho nehnevám, i keď vidím, ako uzdraví niekoho iného, a mňa nie. Omnoho dôležitejšie sú radosť a pokoj, ktoré mám. To je skutočné bohatstvo. Som ten najbohatší človek.

Tušíte, aký môže byť ten Boží „lepší plán" než uzdravenie?

Omnoho lepšie než mať ruky a nohy je, že môžem cestovať po celom svete a byť Božími rukami a nohami. Pokiaľ môžem povedať jedinému človeku, že Ježiš je cesta, pravda a život, a zachrániť jeho dušu, stojí to za to.

Ešte vám poviem niečo iného: Už sa moc teším do neba. Bude tam Ježiš - a tiež jeden malý chlapec. Pred štyrmi rokmi som hovoril v Kalifornii, a keď som sa rozhliadol, nemohol som uveriť vlastným očiam. Videl som chlapčeka, ktorý nemal ruky a nohy, len malú nožičku ako ja. Mal vtedy 19 mesiacov. Jeho otec ho doniesol na pódium a vzájomne sme sa s tým chlapčekom šteklili. Smiali sme sa, ale ja som mal slzy v očiach, a málo chýbalo, aby som sa neudržal a rozplakal sa na pódiu. Viete prečo? V tú chvíľu to všetko začalo dávať zmysel - i keby to bolo len pre neho. Jeho matka ma objala a povedala: Si zázrak. Si náš zázrak. Modlila som sa, aby nám Pán Boh dal nejaké znamenie, že na mňa a môjho syna nezabudol.

Môžete prosím lepšie vysvetliť, v čom to „všetko začalo dávať zmysel"?

Keď sa ten chlapec narodil, lekári povedali jeho rodičom, že nikdy nebude chodiť. Keď videli mňa, zmenili názor. Keď mal Daniel /tak sa volá/ dva a pol roka, videl video, kde plávam. Začal hovoriť: Plávať ako Nick, plávať ako Nick! - a začal plávať. Jeho rodičia sa báli mať ďalšie deti. Potom sme sa stretli osobne a o štyri dni neskoršie sa Danielovi rodičia stretli s mojimi. Môj otec objal jeho otca moja maminka objala jeho maminku. Všetci spoločne plakali. Viete, ako som sa pri tom cítil? Viete, čo cítili moji rodičia?

Ak som sa narodil takýto, aby som mohol hovoriť k ľuďom - a už ich bolo mnoho miliónov - a pokiaľ je pravda, čomu verím, potom žijem vznešený život s mimoriadnym poslaním. Boh si ma používa po celom svete. V posledných niekoľkých mesiacoch som videl /a to je triezvy odhad/ asi 200 tisíc duší, ktoré prijali Ježiša Krista.

Nie je ale ľahké hľadať vo veciach Boží zámer, keď sa modlíte a Boh vás nevypočuje...

I keď nezažijete zázrak, i keď sa vaše mračná nerozostúpia, môžete pomôcť niekomu inému. Hovoril som s jednou prostitútkou. Túto prácu si nevybrala, predali ju za 700 dolárov, keď mala desať rokov. Bola znásilňovaná a bitá tak dlho, až z nej urobili sexuálnu otrokyňu. Môžete sa pýtať: Kde je zázrak? Poviem vám jej príbeh.

Pracovala tri roky. V dvanástich otehotnela. Dieťa schovávala pod posteľ, na ktorej pracovala. Potom dostala slobodu a mohla odísť. Nemala žiadnych priateľov, žiadnu rodinu, žiadnu prácu, žiadne peniaze, žiadne jedlo. Jej dieťa umieralo od hladu. Tak sa vrátila späť k tomu jedinému spôsobu, ako si vedela zarobiť. V pätnástich mala druhé dieťa; to zomrelo.

Stretol som sa s ňou, keď mala dvadsať, bolo to presne pred dvoma a pol rokmi. Vtedy som hovoril k šesťsto prostitútkam. Prišla s plačom: Práve som zistila, že som HIV pozitívna, a vyhodili ma z práce... Povedala mi: Vieš, Nicku, Boh sa rozhodol, že ma neuzdraví. Ale ja viem, že idem do neba a že tam je i moje druhé dieťa a že stále môžem pomôcť i ďalším HIV pozitívnym ženám, aby išli tiež do neba. Viem, že Boh je so mnou.

Pokiaľ toto nie je zázrak, potom už neviem, čo iného. Pokiaľ ste nenašiel niečo, za čo stojí pre to zomrieť, tak ste nenašiel nič, pre čo stojí za to žiť.

 

Spracované podľa rozhovoru Nicka Vujicica s Tomášom Coufalom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?