Božie stopy v prachu Zeme

Autor: Milan Lehotský | 8.7.2014 o 8:07 | (upravené 2.9.2014 o 16:53) Karma článku: 4,49 | Prečítané:  1003x

Zem je domovom človeka po mnoho generácií a je aj zároveň pokladnicou tajomstiev minulých civilizácií s ich osudmi, ktoré vydáva zo svojej pamäte tým, ktorí po nich pátrajú. Tak sme v posledných niekoľkých storočiach svedkami obrovského nárastu poznania našej vlastnej histórie, osudov človeka na Zemi. A samozrejme, tomuto druhu skúmania boli podrobené aj biblické texty a v nich uvedené skutočnosti. Teda vydajme sa po stopách veľmi podrobne zmapovaného východu izraelského ľudu z Egypta a ich putovania k Božej hore tak, ako nám to uchovala vo svojej pamäti naša dobrá hostiteľka – Zem.  

Izraelský ľud zotročení v Egypte sa s úžasom prizerá ako sa egyptské impérium stáva terčom nadprirodzených zničujúcich zásahov kolosálnych rozmerov. Postupne, ako faraón vytrvalo odmieta prepustiť svojich otrokov, je egyptská ríša čoby vtedajšia svetová veľmoc zruinovaná spoločensky, hospodársky, nábožensky až po smrť všetkého prvorodeného.

Táto posledná rana vystraší všetkých Egypťanov natoľko, že sú ochotní uvoľniť izraelských otrokov, aby slúžili svojmu Bohu, ktorý svojou intervenciou prinútil ku kapitulácii egyptských bohov natoľko, že prepúšťajú izraelský ľud a s ním i mnoho iného ľudu, obrovské stádo drobného dobytka a rožného statku. Dokonca keď si vyžiadali od Egypťanov strieborné a zlaté predmety, tí splnili ich žiadosti.

 

Cesta začína východom z Ramesesu do Sukkótu, kde Možiš zoskupil ľud do bojovej pohotovosti a izraelských mužov je asi šesťstotisíc, okrem detí. Boh viedol ľud okľukou cez púšť pri Červenom mori tak, že kráčal pred nimi v oblačnom stĺpe vo dne, a v ohnivom stĺpe v noci, takže mohli ísť dňom i nocou. Na okraji púšte Etam sa utáborili, ale ľud bol držaní v neustálom úžase, nakoľko mal neustále pred svojimi očami tento paranormálny jav božej prítomnosti. Potom Boh povedal Izraelcom prostredníctvom Mojžiša, aby sa obrátili a utáborili pred Pí-Hachírótom, medzi Migdólom a morom pred Baal-Cefónom a utáborili sa oproti nemu pri mori.

Ich cesta k moru viedla cez wádi Watir:

 

 

 

 

 

Keď sa Egypťania otriasli a vytriezveli z trúchlenia za svojich mŕtvych, oznámili faraónovi, že izraelský ľud na úteku zablúdil v krajine a púšť ich zovrela. Zúfalý faraón si pod tlakom celej tragédie neuvedomuje, že sa stavia na odpor samotnému Bohu bohov a strategicky fatálne zlyháva tým, že sa rozhodne prenasledovať utečencov na čele svojej armády čítajúcej šesťsto vybraných vozov i všetky egyptské vozy s vynikajúcimi bojovníkmi. Všetky faraónove kone, vozy a jeho jazdci i vojsko ich dostihli, keď táborili pri mori na dnes známej pláži Nuweiba.

 

Keď Izraelci videli, že sa Egypťania ženú za nimi, strašne sa naľakali a volali k Bohu o pomoc a všetku svoju frustráciu a strach vykričali na Mojžiša. Ale Mojžiš povedal ľudu: Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Božiu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuvidíte. Boh bude bojovať za vás, vy buďte len ticho.

A Boh povedal Mojžišovi, aby nevolal k nemu, ale aby sa Izraelci pohli a on aby zdvihol svoju palicu, vystrel ruku nad more a rozdelil ho a tak mohli prejsť stredom mora po suchu. "Ja však zatvrdím srdce Egypťanov, takže vojdú za nimi a získam slávu nad faraónom i celým jeho vojskom, nad jeho vozmi a jazdcami. Tak poznajú Egypťania, že ja som Boh, keď získam slávu nad faraónom a nad jeho vozmi i jazdcami."

Vtedy sa pohol anjel Boží, ktorý išiel pred izraelským táborom a pohol sa i oblačný stĺp, ktorý bol pred nimi, a postavil sa za nich; dostal sa medzi tábor Egypťanov a tábor Izraelcov; bol Egypťanom ako oblak a tma; ale Izraelcom osvecoval noc, takže sa po celú noc nepriblížili jeden k druhému.

Potom Mojžiš vystrel ruku nad more a Boh zaháňal more silným východným vetrom celú noc, vysušil more a vody sa rozostúpili.

Pre Akabský záliv sú typické až 2500 m vysoké horské pásma, ktoré záliv uzatvárajú. Hory väčšinou spadajú priamo do mora. Akabský záliv má dve hlboké panvy. Severná je približne 900 m hlboká a južná približne        1 900 m hlboká.

Pri Nuweibe je pobrežie úplne odlišné. Nuweibský poloostrov je veľmi plochý a vybieha 3,5 km priamo do zálivu. Na saudsko - arabskej strane je situácia obdobná. Počas dlhých rokov splavila masívna erózia z okolitých hôr prostredníctvom vody veľké množstvo piesku a štrku a vytvorila podmorský most naprieč Červeným morom spájajúci obidve pobrežia v hĺbke maximálne 100 m pod hladinou a v šírke približne 2 km.

Scenéria teda bola pripravená a očakávala na stanovený čas, kedy sa hlavní protagonisti objavia na scéne a bude miestom vyvrcholenia veľkolepého dramatického deja, ktorého režisérom je samotný Boh Stvoriteľ.

 

 

Izraelci prešli stredom mora po suchu, zatiaľ čo vody na pravej i ľavej strane stáli ako múry.

Egypťania ich prenasledovali; všetky faraónove kone, vozy i jazdci vošli za nimi doprostred mora. Za rannej stráže Boh v ohnivom a oblačnom stĺpe pozrel na tábor Egypťanov a spôsobil zmätok v egyptskom tábore, brzdil kolesá ich vozov, takže len ťažko postupovali. Tu si Egypťania povedali: Utekajme pred Izraelcami, lebo Boh bojuje za nich proti Egypťanom.

 

Boh potom povedal Mojžišovi: Vystri ruku nad more a vrátia sa vody na Egypťanov, na ich vozy a na ich jazdcov. Mojžiš vystrel ruku nad more a za rána sa more vrátilo na svoje pôvodné miesto; Egypťania však utekali proti nemu, a tak Boh vohnal Egypťanov doprostred mora. Vody sa vrátili späť a prikryli vozy, jazdcov a všetko faraónovo vojsko, čo za nimi vošlo do mora; nezostal z nich ani jeden.

Izraelci však prešli po suchu stredom mora a vody im boli ako múr na pravej i na ľavej strane. Tak vyslobodil Boh Izrael v ten deň z rúk Egypťanov a Izrael uzrel Egypťanov mŕtvych na pobreží mora. Keď Izrael videl veľký skutok, ktorý Boh vykonal na Egypťanoch, ľud sa bál Boha a uveril Bohu i Jeho služobníkovi Mojžišovi.

Dnes nám o týchto udalostiach uchovávajú informáciu nemí svedkovia pochovaní v tichu hlbín Červeného mora v Akabskom zálive, spočívajúci práve na tom podmorskom moste, ktorý bol pre Izraelcov cestou k slobode; pre Egypťanov však cestou zmaru a zániku ich impéria.

Sú to pozostatky bojových vozov, najmä kolesá a nápravy porastené koralmi:

 

 

 

 

 

Na pamiatku zázračného prechodu mora Izraelcami a predivného konania Boha, boli vztýčené na oboch pobrežiach žulové stĺpy fénického štýlu. Na jednom z nich sa zachoval nápis obsahujúci fénické slová v zastaralej hebrejčine: Mizraim /Egypt/, Šalamún, Edom, smrť, Farao, Mojžiš a JHVH.

Stĺp na pobreží Nuweiby:

Arabské úrady potom ako v roku 1984 bol pochopený význam týchto stĺpov, na pobreží Saudskej Arábie stĺp odstránili a miesto opatrili pečaťou a označili zástavou:

Izraelský ľud sa utáboril na východnom pobreží Akabského zálivu, oproti Nuweibe. Za ten krátky čas, keď vyšiel z Egypta bol svedkom podivuhodne zázračných zásahov Boha Abraháma, Izáka a Izraela do ich života. Izraelský ľud zakúsil pozdvihnutie prostredníctvom prejavenia sa priameho Božieho vedenia či ochrany a začína sa jeho metamorfóza v národ; v národ odvážny, vyzbrojený a dobre zorganizovaný.

Mojžiš pozná cieľ ich cesty, najprv je to Božia hora Horeb resp. tiež nazývaná Sinaj a potom putovanie do krajiny Kanaán, ktorú Boh vo svojej zmluve s otcami Izraela zasľúbil národu Izrael. Izraelu však nie je dovolené zvoliť najkratšiu a najrýchlejšiu trasu. Boh má opäť smerovanie putovania úplne vo svojich rukách a vedie ho tri dni Etamskou púšťou resp. púšťou Sur.

Určite nebolo jednoduché putovať s celým národom a s dobytkom rozľahlou púštnou oblasťou. Prvým obmedzením bola zásoba vody. J. Flavius uvádza, že ľud so sebou mal vodu na cestu po Sinajskom poloostrove. Je pravdepodobné, že mali so sebou vodné mechy zhotovené z ovčích koží, ale táto voda práve došla. Po troch dňoch bez vody je situácia kritická. Ľud je skľúčený, rozčúlený a vyčerpaný. Ľahko si môžeme predstaviť zúfalstvo, ktoré sa šírilo medzi ľuďmi, keď sa im aj podarilo nájsť vodu ale iba horkú - nevhodnú na pitie, a dva milióny ľudí a všetok dobytok umierajú od smädu.

Biblia nám objasňuje, že Boh svoj ľud skúša a učí ho viere. Mojžiš sa na Boha obracia v modlitbe: I volal k Bohu o pomoc a Boh mu ukázal drevo; on ho hodil do vody a voda sa stala sladkou. Tam dal ľudu ustanovenie i právne predpisy a tam ho skúšal.

Boh Izraelu povedal: Ak skutočne budeš poslúchať hlas Pána, svojho Boha, a budeš robiť, čo je správne v Jeho očiach, ak poslúchneš Jeho prikázania a budeš zachovávať všetky Jeho ustanovenia, nijaké choroby, ktoré som dopustil na Egypt, nedopustím na teba, lebo ja, Pán, som tvoj lekár.

Potom prišli do Elimu: tam bolo dvanásť vodných prameňov a sedemdesiat paliem; a utáborili sa pri vodách.

 

 

Odtiaľ sa pohol celý zbor Izraelcov na púšť Sin, ktorá je medzi Elimom a Sinajom, kde prišli na pätnásty deň druhého mesiaca po vyjdení z Egypta.

Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomreli rukou Božou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie.

I riekol Boh Mojžišovi: Hľa, ako dážď dám vám chlieb z neba; ľud nech vychádza a denne nazbiera, koľko potrebuje na deň, aby som ho vyskúšal, či bude chodiť podľa môjho zákona, a či nie.

Mojžiš a Áron povedali všetkým Izraelcom: Večer spoznáte, že vás Boh vyviedol z Egypta, a ráno zasa uvidíte slávu Božiu, lebo počul vaše reptanie proti Bohu; veď čo sme my, že reptáte proti nám? Ďalej vravel Mojžiš: Boh vám dá večer jesť mäso a ráno chlieb na nasýtenie; lebo On počul, ako ste reptali proti Nemu; veď čo sme my? Nie proti nám, ale proti Bohu ste reptali.

Večer prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno ležala vrstva rosy okolo tábora. Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraelci videli, hovorili jeden druhému: Čo je to? Lebo nevedeli, čo je to; Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám dal Boh na pokrm. Izraelci to nazvali mannou, ktorá bola biela ako koriandrové semeno a chutila ako koláč s medom. Izraelci jedli mannu 40 rokov, až kým neprišli do obývateľnej zeme, na okraj Kanaánu.

Potom sa celý zbor Izraelcov podľa Božieho rozkazu postupne pohol z púšte Sin a utáborili sa v Refidime, kde nebolo vody pre ľud. Ľud sa hádal s Mojžišom: Dajte nám vodu, aby sme sa napili.

 

Mojžiš im odpovedal: Prečo sa so mnou hádate, prečo pokúšate Boha? Keď ľud bol smädný, znova reptal proti Mojžišovi: Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom? Mojžiš však volal k Bohu o pomoc: Čo mám robiť s týmto ľudom? Ešte trochu a ukameňujú ma!

Boh riekol Mojžišovi: Prejdi popred ľud a vezmi so sebou niektorých spomedzi starších Izraela, vezmi si do ruky i svoju palicu, ktorou si udrel na Níl, a choď! Hľa, Ja budem pred tebou stáť na skale, na Horebe: potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije. Mojžiš urobil tak pred očami starších Izraela.

 

 

 

V Refidime napadli Amalechiti izraelský ľud, ktorý nad nimi zvíťazil a ako korisť získal mnoho vybavenia a cenností. V biblickej správe o tomto víťazstve je zaznamenané, že Mojžiš na znak úcty k Bohu stavia oltár, ktorý nazval "Boh je môj prápor". Mojžiš ho stavia blízko hory Horeb.

Len niekoľko sto metrov od roviny sa nachádza kamenný oltár, ďalšia Božia stopa v prachu Zeme. Je známe, že izraelský ľud staval oltáre Bohu pri zvláštnych príležitostiach, aby ho uctil, a víťazstvo nad Amalechitmi bolo vskutku mimoriadnou príležitosťou. Je veľmi pravdepodobné, že Mojžiš počas tejto bitky stál na tomto kopci blízko skaly.J. Flavius uvádza, že ženy a deti boli počas boja zhromaždené okolo skaly Refidim. Časť izraelských bojovníkov bola vyčlenená, aby ich chránila od útoku počas bitky.

Niekoľko z vyššie uvedených bodov naznačuje, že pre Refidim bol charakteristický kopec, z ktorého mohol Mojžiš riadiť boj /neďaleko vrchu Horeb, podľa J.Flavia/. Kopec musí byť obklopený rovinou. Oblasť je rovinatá, pieskovo - štrkovitá a z nej vystupuje Refidim. Oblasť je ľahko prístupná z údolí, ktoré sem vedú z rôznych smerov. Neskôr mal Mojžiš pri hore Horeb vybudovať oltár ako prejav vďaky Bohu. Kamenný oltár sa nachádza veľmi blízko Horebu. Celkove existuje veľa faktorov a archeologických nálezov, ktoré potvrdzujú hypotézu, že opisované miesto je skutočne Refidim, Všetky opisy miesta, ktoré uvádza biblický text i J. Flavius do detailov súhlasia.

Navyše bolo Refidim miestom posledného táboriska pred horou Sinaj /horou Horeb/. Táborisko pri hore Horeb sa nachádzalo na druhej strane hory Horeb, na východe, zatiaľ čo Refidim leží na západe hory Horeb. Izraelský ľud k hore Sinaj došiel. Podľa biblických textov dosiahol izraelský ľud prvý cieľ svojej cesty, horu Sinaj, na ktorej mal uctievať svojho Boha po ôsmych týždňoch odo dňa, ako vyšiel z Egypta.

 

 

Sledovali sme cestu izraelského ľudu od zhromaždenia v Sukkóte, potom ako prešiel cez Červené more až k Božej hore, ktorá bola tiež nazvaná Horeb a podľa iných prameňov je to hora Jabal el Lawz.

 

Existuje mnoho archeologického svedectva, ktoré podporuje skutočnosť, že dnešná Jabal el Lawz je biblickou horou Sinaj. Oáza s palmami a dvanástimi studňami zodpovedá Elimu. Rozpuknutá skala s vodnou eróziou na zadnej strane Horebu /skala Horeb/ spolu so starovekým oltárom. Už samotná hora Horeb svedčí svojim  sčernalým a spáleným vrcholom biblickému zápisu: Celý vrch Sinaj bol zahalený dymom, pretože Boh zostúpil naň v ohni a jeho dym vystupoval ako dym z pece; celý vrch sa veľmi otriasal.

 

 

 

 

Na úpätí hory Jebel el Lawz je veľký oltár, na ktorom sú vyryté kresby egyptských posvätných býkov či teliat. Príbeh o zlatom teľati je dobre známy a teraz ako bol skutočný oltár objavený, zaradil sa k ďalším svedkom o pravdivosti Božieho slova:

 

 

Keď Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky slová Božie i všetky právne predpisy. A všetok ľud jednohlasne odvetil: Budeme plniť všetky slová, ktoré vyslovil Boh.

Potom Mojžiš napísal všetky Božie slová; včasráno vstal, postavil oltár pod vrchom i dvanásť posvätných stĺpov podľa dvanástich kmeňov Izraela. Potom poslal izraelských mládencov, a tí priniesli spaľované obete a zabíjali junce ako obete spoločenstva Bohu. Mojžiš však vzal polovicu krvi, nalial ju do obetnej misky a druhou polovicou krvi pokropil oltár. Potom vzal knihu zmluvy a verejne ju prečítal pred ľuďmi; oni na to povedali: Všetko, čo riekol Boh, budeme plniť a poslúchať. Potom Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Boh uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov.

Ako nemý svedok týchto udalostí k nám prehovárajú pozostatky tohto oltára objaveného pod vrchom Horeb:

 

 

 

 

 

Existuje viacero opisov hory Horeb /biblické texty, poznámky J. Flavia, ľudová tradícia či zmienky v Koráne/.  Z tohto dôvodu je značne  nepochopiteľné, že bolo prijaté tradičné miesto tejto hory na Sinajskom poloostrove, nakoľko takéto umiestnenie nespĺňa žiadne z nižšie uvedených kritérií.

Celý izraelský ľud sa mal utáboriť pred horou Horeb. Celý izraelský ľud, približne niekoľko miliónov ľudí a všetok ich dobytok mal pred horou Horeb nájsť dostatok miesta. Na to bolo potrebné mať veľkú plochu.  V údoliach rozkladajúcich sa vpravo či vľavo i priamo pred horou je dostatok miesta, kam sa dajú postaviť stany a držať dobytok. Oblasť táboriska má najmenej 40 km2 a pokiaľ by sme počítali i údolia  vo všetkých smeroch, tak ešte viac. V mieste táboriska sa našla časť mlynského kameňa. Kameň spolu s kusom polena alebo kameň, ktorý sa používal na mletie obilia. Na západnej strane hory sa nachádza mnoho kamenných kruhov, ktoré sa vyskytujú pozdĺž cesty Izraelcov, ale tiež v Negevskej púšti i na ďalších miestach dnešného Izraela.

Môžeme sa iba domnievať, aký presný účel mali tieto kruhy, ale je isté, že okolo hory Horeb považovalo veľké množstvo ľudí za potrebné postaviť veľké množstvo týchto kruhov. Inak ide o neobývanú púšť.

 

J. Flavius uvádza, že hora Horeb bola najvyšším vrchom vo svojom okolí. Tomu zodpovedá horský hrebeň Jabal el Lawz, ktorý so svojou výškou 2580 m prevyšuje všetky ostatné hrebene na okolo, zatiaľ čo tradičná hora Sinaj nie je najvyššou vo svojej oblasti.

 

Po objavení archeologických nálezov bola oblasť Božej hory oplotená a je chránená saudsko - arabskými hliadkami s automatickými puškami, pretože toto miesto je podľa označenia na oplotení považované za význačnú archeologickú lokalitu s tým, že veľmi dobre zodpovedá opisu Božej hory Sinaj resp. Horeb.

 

 

Hospodin je Kráľom, nech sa chvejú sa národy! Tróni nad cherubínmi, nech sa hýbe zem!

Hospodin na Sione je veľký, vyvýšený nad všetky národy.

Nech chvália Tvoje meno, veľké a úžasné; On je svätý!  

Moc kráľova spočíva na láske k právu. Ty si založil poriadok, Ty si učinil súd a spravodlivosť v Jákobovi.

Vyvyšujte Hospodina, nášho Boha a klaňajte sa pred Jeho podnožou; On je svätý!  

Mojžiš a Áron sú medzi jeho kňazmi a Samuel medzi tými, ktorí vzývajú Jeho meno. Volávali na Hospodina, a On ich vypočul.

Hovorieval s nimi z oblačného stĺpa, zachovávali Jeho rozhodnutia a ustanovenia, ktoré im dal.

Hospodin, Boh náš, Ty si im odpovedal; Ty si im býval odpúšťajúcim Bohom i pomstiteľom ich výčinov.  

Vyvyšujte Hospodina, nášho Boha!

Klaňajte sa smerom k Jeho svätému vrchu, lebo svätý je Hospodin, náš Boh.

 

Použité pramene:

Biblia, Archeologické biblické noviny, Google

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?