O cirkvi...

Autor: Milan Lehotský | 18.8.2014 o 8:18 | (upravené 6.9.2014 o 21:32) Karma článku: 5,08 | Prečítané:  773x

V cirkvi je mnoho ohyzdných a odpudivých vecí, avšak, podobne ako semeno, obsahuje i veľký potenciál. Semeno v sebe obsahuje schopnosť stať sa nádhernou kvetinou. Tak je tomu i v tom najúbohejšom zbore. Keď prídeš k Ježišovi, začneš milovať tiež jeho cirkev. Uvidíš ju v novom svetle. Uč sa však rozlišovať medzi pravou cirkvou a inštitúciou, ktorá nesie iba jej meno.

Cisár Theodosius, človek, od ktorého pochádza konečná podoba cirkevného štátu a od ktorého sa odvodzuje väčšina denominácií, nechal vyvraždiť celú mužskú populáciu Tesaloniky. Aj životopis Konštantína Veľkého je desivý.

Franský kráľ Chlodvík sa stal kresťanom len preto, že sa zamiloval do kresťanskej princeznej Klotildy. Počas boja zložil sľub, že keď porazí Alemanov, prijme jej Boha za svojho. Jeho víťazstvo možno sotva považovať za relevantný dôvod k prijatiu kresťanskej viery, nakoľko podľa nej by Frankovia nemali proti Alemanom bojovať, ale žiť s nimi v pokoji. Obyvateľstvo prijalo kresťanstvo len preto, že to kráľ nariadil.

Kyjevské knieža Vladimír sa stal kresťanom, aby sa mohol oženiť s byzantskou princeznou Annou. Celú Rus prinútil prestúpiť na kresťanstvo.

Keď za sv. Erika bolo Fínsko dobývané Švédmi, bolo obyvateľstvo donútené prijať kresťanstvo.

Boli niektorí veľmi špatní pápeži a mnoho špatných biskupov, rovnako ako ich bolo mnoho charakterných. Avšak nezriedka sa stalo, že dary hromadené na oltári apoštolov, išli priamo do vreciek duchovných.

Pápež Július, ktorý nechal v Ríme postaviť Svätopeterskú katedrálu, bol mužom vojny. Pápež Lev X., ktorý exkomunikoval Luthera, údajne prehlásil: „Ktorý zisk nám rozprávka o Kristovi nepriniesla!“

Keď sa protestantizmus oddelil od katolicizmu, rozhostil sa po mnohých vojnách mier, založený na princípe „Cuius regio, eius religio“, podľa ktorého mal poddaný ľud nasledovať náboženstvo svojho kniežaťa.

Cirkev postavená a uchovávaná na takýchto princípoch môže byť Kristovi iba neverná. O autorite takejto cirkvi možno povedať to isté, čo povedal Samuel kráľovi Saulovi: „Zavrhol si Božie slovo, preto zavrhol Boh teba.“ /1.Samuelova 15.26/

Reformačné cirkvi, rovnako ako cirkev katolícka a pravoslávna /mimo prostredia režimu ateistického či protikresťanského/, sú identické so svetom. Každý je ako dieťa pokrstený a každý je kresťanom. Svet však nemôže prijímať celého Krista, rovnako ani takáto cirkev. Môže iba zneužívať peniaze jej zverené, rovnako ako činí svet. V 2. Kráľovskej knihe, v 12. kapitole sa môžeme dočítať, že murári požívali v peňažných otázkach viac dôvery ako kňazi. Veci sa od tej doby príliš nezmenili.

Viklef napísal: „Ak kňažstvo zneužíva cirkevné poklady, potom im musia byť odobraté. Inak zanedbávaš svoju vlastnú povinnosť.“

A Bonhoeffer hovorí: „Cirkev je cirkvou, iba ak existuje pre druhých. Aby tomu tak bolo, musí sa cirkev vzdať svojho majetku v prospech núdznych. Farári musia žiť výhradne z dobrovoľných príspevkov veriacich. Ak je to nevyhnutné, musia vykonávať i svetské povolanie.“

Rozvažujúc o nominálnej cirkvi, napísal Paul Tillich: „Prvé slovo, vyslovené náboženstvom na adresu dnešných ľudí musí byť namierené proti náboženstvu.“

Reformačné cirkvi boli však voči kazateľom pravého evanjelia netolerantné rovnako ako katolícka cirkev pred nimi. V anglikánskej cirkvi nebolo pre Bunyana ani pre Wesleyho za ich života miesto. Dnes, storočia po ich smrti, visia na Westminsterskom opátstve ich pamätné dosky.

V takejto falošnej cirkvi môže slovo „kresťan“ rozpútať v srdci teror. Kresťania učinili kresťanom toľko zla a takým krutým spôsobom, že to možno porovnať s tým, čo spáchali nacisti, komunisti či iní pohania. Nie každý, koho považuješ za kresťana, kresťanom aj je.

Avšak slovo „cirkev“ má tiež iný význam. Keď sa staneš kresťanom, vstúpiš do opravdivého spoločenstva bratov a sestier vo viere.

Nikto nefalšuje bezcenné veci. Práve mnohé falzifikáty kresťanstva dokazujú jeho hodnotu. Vydávajú sa podvodne iba za čistý život, a nie za špatný. Opusť klamné atrapy kresťanstva a pripoj sa k pravej cirkvi.

Je možné vysloviť súhlas s názorom, že Boh nemôže byť na strane človeka, ktorý nežije v pokoji a v jednote s cirkvou – ovšem s podmienkou, že „cirkvou“ chápeme posvätené spoločenstvo opravdivých, kríž nesúcich veriacich.

Buď však pripravený, že sa i tu dočkáš sklamania. Božiu pravú cirkev tvoria ľudia, ktorí o dokonalú zbožnosť usilujú ale ešte ju nedosahujú. Pamätaj, že i ty si pre druhých istým rozčarovaním. Praví kresťania dokážu byť tiež zradní a krutí. Bezbožní ľudia majú čnosti, svätci majú hriechy. Svet nie je čiernobiely. Rozlíšiť medzi pravdou a falšou bude pre teba obtiažne.

Tomáš Akvinský povedal: „Milosť neruší prirodzenosť.“

Buď ostražitý zvlásť vtedy, ak prijímaš od Boha mnohé dary. Milosť a dary môžu poslúžiť ako nepriatelia. Len ojedinele spôsobia uznanie. Vo väčšine prípadov skôr privodia závisť. Navzdory slabosti svojich údov je cirkev opravdivou, ak je spoločenstvom veriacich a ak si v nej vyučovaný Božiemu slovu.

Ale znovu: nemaj príliš veľké očakávania. Keď sa Boh stal človekom, stal sa človekom pohŕdaným, počítaným medzi zločincov. Keď nám vydal svoje písané slovo, dal nám ho s mnohými nepresnými a nezrozumiteľnými miestami. Keď nám vydal kňazov a farárov, vedel, že budeme vyučovaní často prostredníctvom kázaní a kníh, obsahujúcich mnohé neznalosti a prekrútenia.

V prostej a skromnej bohabojnej bohoslužbe si pripomínaj Ježiša v jeho pokore. Pokorná cirkev je vyjadrením jeho pokorného vtelenia.

Ak je pochopený rozdiel medzi denomináciami ako takými a opravdivou cirkvou, musia Božie deti zachovávať jednotu. Je hanbou, že sme každú nedeľu rozptýlení do stoviek zborov a Ježiša nechávame často samotného /Ján 16.32/. Grécke slovo pre „rozptýliť“ je „scorpithete“, ktoré je príbuzné k slovu „škorpión“.

Uplatňuj k všetkým bratom princíp: „V dôležitých veciach jednota, vo veciach sporných sloboda, vo všetkom potom láska.“

Jednota je vec veľmi dôležitá. Posledné slová Melanchthona zneli: „Nech sú jedno.“ Mal ich z Ježišovho: „...aby všetci boli jedno.“

Usiluj o jednotu, ale zase bez ilúzií. Nebudeš v tom dosahovať veľkého úspechu. Zmätok a nezhoda sa budú šíriť ako temný mrak viac a viac, a to dokonca i medzi Božími deťmi. I medzi veriacimi bude obtiažne nájsť spoločenstvo a duchovného, ktorý by tvoju duši uspokojil. Stráž to, čo si už prijal a zachovaj vieru v Krista. Nenechaj sa strhnúť, i keby si sa mal svojimi nechtami držať už iba koreňa stromu , a vytrvaj tak až do dňa svojej smrti. Očakáva ťa lepší svet, v ktorom vládne priezračná jasnosť.

Hovoríme síce o vernosti k cirkvi, musí však byť tiež jasné, že nemôžeme byť v spojení s Bohom prostredníctvom cirkvi a mať pritom v tú istú chvíľu s Bohom priamy vzťah. Cirkev tento vzťah činí nepriamym. Sloboda svedomia voči Bohu je väčšia než autorita cirkvi. Cirkev sa vždy len veľmi obtiažne stotožňovala so svätcami. Mnoho zbožných ľudí odsúdila a zavrhla ako heretikov.

Musíš si uvedomiť, že ak nebežíš s pravou cirkvou, bežíš nadarmo. Súčasne si však musíš udržať istý odstup i od tej najpravejšej cirkvi.

Nenechaj sa nikdy odradiť vecami, ktoré v cirkvi vidíš. Rozpráva sa príbeh o Židovi, ktorý sa obrátil potom, čo navštívil Vatikán za doby Borgiov. Prehlásil: „Cirkev, ktorá navzdory takýmto vodcom existuje, musí byť od Boha.“

Richard Wurmbrand sa vyznal: „Milujem cirkev, zvlášť pre jej temné stránky. Keď vojdeš do nemocnice, možno sa otrasieš ošklivosťou nad zápachom, hnisom, krvou a stonaním. V tom ale práve väzí nádhera nemocnice, že prijíma nemocných ľudí a lekári s ošetrovateľkami sú pripravení tráviť svoj čas tým, aby uprostred takejto bezútešnosti pomáhali.

Nádhera cirkvi spočíva v tom, že prijíma hriešnikov a kriminálnikov. Potom, čo sú títo hriešnici prijatí do cirkvi, páchajú nové bezbožnosti, teraz však už pod pláštikom kresťanstva. A cirkev, milujúca matka, ich i naďalej drží vo svojom milujúcom lone. To považujem za niečo nádherného."

A potom je ešte ďalšia stránka cirkvi. Nie sú v nej predsa len bezbožní ľudia.

Cirkev dávala a stále doposiaľ dáva celú plejádu ľudí, ktorí z lásky k Bohu i svojim blížnym, horlivo slúžia.

Cirkev má bohaté skúsenosti s Bohom i ľuďmi. Jej bohatstvo je ti k dispozícii.

Nech sa v cirkvi deje čokoľvek – dobrého i zlého – jedna skutočnosť zostáva nezmenená! Ježišove vzkriesenie. To je istá vec.

Predpokladajme, že celý príbeh o vzkriesení, ako naši odporcovia prehlasujú, je falzifikát: prečo by si potom falšovatelia vymysleli epizódu, v ktorej Mária Magdaléna nepoznáva vzkrieseného Pána? Podľa Lukáša 24.16 a Jána 21.4 ho nepoznali ani jeho najbližší učeníci. Predstavme si, ako sa niekoľko osôb dohovorí, že istého človeka falošne obvinia zo zločinu, ktorý nespáchal. Keď sa však objavia u súdu ako svedkovia, budú prehlasovať, že obvineného pri zločine nedokázali rozpoznať. Samozrejme, že by sa celé obvinenie zrútilo. Falšovatelia sú naviac väčšinou veľmi inteligentní ľudia. Keby boli apoštoli podvodníci, prečo by opakovali stupiditu a pre falšovateľov neodpustiteľné prehlásenie, že v osobe stojacej pred nimi nepoznali vzkrieseného Ježiša?

Vysvetlenie je prosté: pretože milovali pravdu, rozprávali veci presne tak ako sa stali. Neskoršie im Ježiš poskytol znamenia, ktorými v ich srdci rozptýlil každú pochybnosť. Vedeli, že žije. To isté vieme i my.

Ježiš nežije iba v nebesiach. Žije tiež v našom srdci. Ak sú tvoje duchovné oči otvorené a hladíš na istého veriaceho človeka, vidíš v jeho srdci Ježiša sediaceho na tróne alebo iný obraz – ako tento veriaci spočíva na Ježišovej hrudi, držaný jeho obidvomi pažami.

Pridrž sa za všetkých okolností tejto istej skutočnosti: Ježiš vstal z mŕtvych. Je živý.

Bol mŕtvy, čo sa teda stalo s jeho mŕtvym telom? Ukradli ho jeho učeníci? Potom by ovšem museli vedieť, že nesplnil svoj sľub, že vstane z mŕtvych. Potom by určite museli svoju vieru stratiť. Temer všetci z nich neskoršie zomreli mučeníckou smrťou. Nikto však predsa nepôjde na smrť alebo na mučenie za to, o čom vie, že je to lož. A tak Ježišove mŕtve telo nebolo v rukách jeho učeníkov.

Keby bolo v rukách jeho odporcov, kresťanstvo by tiež nikdy nepovstalo. Keď apoštoli kázali o Ježišovom vzkriesení, veľkňazi, ktorí ho odsúdili, by predsa mohli len otvoriť hrob a Ježišove telo ľuďom ukázať. V jedinom dni sa v Jeruzaleme obrátili tri tisícky ľudí – veru ťažká rana farizejom. Sotva by teda prijali prehlásenie o vzkriesení, keby Ježišove telo stále ležalo niekde v hrobe. Ľahko by bol Peter pokorený a zdiskreditovaný, keby jeho tvrdenie o vzkriesení Pána bolo vyvrátené.

Ježišovu mŕtvolu nevlastnili ani jeho priatelia ani jeho nepriateli, pretože už tretieho dňa Ježiš nebol mŕtvolou, ale bol živý. Je živý i dnes a bude živý naveky.

Vo svete i v cirkvi môžeš zakúšať mnohé súženia, avšak žijúci Ježiš ti uprostred nich daruje radosť. Hallelujah.


 

Spracované podľa knižky Vítězná víra, Richarda Wurmbranda a Božieho slova

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?