Už pri vzniku jednotlivých štátnych zoskupení v tejto časti sveta – kde „pôrodnou babou“ bola brutálna sila, okupácia alebo špekulácia na vzdialených mapách na písacích stoloch plánovačov – bolo predikované semeno nepokoja a s ním späté vojenské konflikty.
V spojitosti s týmito národmi nemožno prehliadnuť ich umienený negatívny postoj voči osamotenej na demokratických princípoch založenej ľudskej spoločnosti, ktorou je štát Izrael. Žiaľ, tento postoj si osvojila i drvivá väčšina z rodiny národov, ktoré cez svoje vrcholové zoskupenie – OSN, so zanietenou zaujatosťou bez okolkov pranierujú nevyhnutné kroky židovského štátu smerujúce k jeho prežitiu.
Preto nemožno nazvať paradoxom, že vlny migrantov a utečencov z týchto území – zaplavujúcich Západ a ohrozujúcich jeho prosperitu, kultúru či tzv. národnú svojbytnosť – sú výsledkom známeho porekadla: Akou mierou meriame, takou nám bude namerané! resp. Čo sme zasiali, to budeme i žať!
Samozrejme, v spojitosti so židovským národom nie je možné si nespomenúť, že kultúrne vyspelé národy Európy sa svojho času podieľali na genocíde – holocauste svojho židovského obyvateľstva, dosahujúcich miliónové obete. A je chvályhodné, že z týchto ohavných skutkov robíme pokánie. Dnes nás však tieto naše skutky akoby dobiehali a prozreteľnosť nám dávala možnosť prejsť od pekných slov k dobrým skutkom a tak získať „národné vykúpenie“.
Áno, dnes nám opäť klopú na dvere cudzinci, ľudia, ktorí nás žiadajú o pomoc.
Mnohí ľudia s tragickým osudom, na ktorom sme sa priamo či nepriamo podieľali či dokonca participovali.
Mnohí ľudia, ktorých domovy sú zničené.
Mnohí ľudia, ktorým v ich rodisku hrozí smrť.
Áno, ako sa zachováme my dnes?
Siahneme po ocenení „Spravodlivý medzi národmi“ alebo sa zaradíme do jedného šiku s Pilátmi histórie či našej doby, a umyjeme si ruky...