„Nemohol som vydržať ten tlak! Toľko som trpel. Keď zomrel...“ Začal vzlykať. Modlili sme sa spolu. Hovoril, že si to nikdy neodpustí. „Profesor mi neodpustil; ako mi vôbec niekto môže odpustiť?“
„Ale iste, môže. Aj Popp by vám odpustil, keby vedel všetko. Chcem vám porozprávať o jednom mužovi, ktorý bol oveľa horší než vy. Pomôže nám to prečkať noc. Ide o človeka, ktorý vyvraždil celú rodinu mojej ženy. Moja žena mu odpustila a stal sa jedným z našich najbližších priateľov. Sú len dvaja muži, ktorých moja žena pobozká: svojho manžela a muža, ktorý povraždil jej rodinu.“
A rozprával som Gastonovi, ako sa to udialo. Keď Rumunsko vstúpilo do vojny a pridalo sa na stranu Nemecka, začal pogrom, v ktorom bolo zabitých alebo deportovaných mnoho tisíc Židov. Len v meste Jassy ich bolo v jeden deň povraždených jedenásť tisíc. Moja žena zdieľa moju kresťanskú vieru, ale je tiež židovského pôvodu. Bývali sme v Bukurešti, odkiaľ Židia neboli deportovaní. Ale jej rodičia, brat, tri sestry a ešte ďalší príbuzní, ktorí žili v Bukovine vo východných Karpatoch, boli odvlečení do Transmistrie, divokej pohraničnej oblasti ukoristenej Rusku. Na konci cesty Židov buď pobili, alebo nechali zomrieť hladom. Tam tiež zahynula rodina Sabiny.
Musel som jej túto správu oznámiť. Keď sa opäť vzchopila, povedala: „Nebudem plakať. Máš právo na veselú ženu, Mihai na veselú matku a cirkev na statočnú služobníčku." Neviem, či neprelievala slzy potajme, avšak od tohto dňa som Sabinu plakať nevidel.
Za nejaký čas mi náš domáci pán, dobrý kresťan, ľútostivo hovoril o mužovi, ktorý bol na dovolenke z fronty a býval v našom dome. „Poznal som ho pred vojnou, ale úplne sa zmenil. Stala sa z neho beštia a rád sa vychvaľuje tým, že sa v Transmistrii dobrovoľne prihlásil k hubeniu Židov a stovky z nich vlastnými rukami zavraždil.“
Bol som hlboko skľúčený a rozhodol som sa stráviť noc v modlitbách. Nechcel som rušiť Sabinu, ktorej nebolo dobre, a napriek tomu by so mnou chcela bdieť, šiel som po večeri do bytu nášho domáceho a chcel sa modliť s ním. Tam sa na stoličke rozvaľoval obrovitý muž. Domáci mi ho predstavil ako Borilu. To bol teda ten vrah Židov z Transmistrie! Keď vstal, bol dokonca väčší než ja, a šíril okolo seba atmosféru hrôzy, niečo ako pach krvi. Temer vzápätí nám začal rozprávať o svojich vojnových dobrodružstvách a o Židoch, ktorých zabil.
„Je to hrôzostrašný príbeh,“ povedal som. „Ale nebojím sa o Židov, Boh im ich utrpenie vynahradí. Pýtam sa skôr s veľkou úzkosťou, čo sa stane s ich vrahmi, až budú raz stáť pred súdnou stolicou Božou.“
Nepríjemnej scéne zabránil domáci. Povedal, že sme obidvaja jeho hostia a odviedol rozhovor na neutrálne téma. Ukázalo sa, že vrah nie je len vrahom. Bol príjemným spoločníkom a tiež vyšlo najavo, že má veľkú lásku k hudbe. Zmienil sa, že behom svojej služby na Ukrajine bol úplne okúzlený ukrajinskými ľudovými piesňami. „Prial by si ich ešte raz počuť.“
Poznal som niektoré z týchto starých piesní. Pozeral som sa na Borilu a pomyslel som si: Ryba mi vkĺzla do siete. Povedal som mu: „Keby ste si niektoré z nich chcel vypočuť, poďte k nám. Nie som síce žiadny pianista, ale niekoľko ukrajinských melódií zahrať viem.“
Pán domáci so ženou a dcérou šli s nami. Moja žena bola už v posteli. Bola navyknutá, že som v noci často potichu hral a neprebudila sa. Hral som ľudové piesne, ktoré sú plné hlbokých emócií, a videl som, že Borila je silne dojatý. Spomenul som si, ako Dávid hral kráľovi Saulovi na harfu, keď bol sužovaný zlým duchom. Prestal som hrať a obrátil som sa k Borilovi: „Musím vám povedať niečo dôležitého.“ „Prosím, povedzte.“
„Keď sa pozriete za tento záves, uvidíte v druhej miestnosti niekoho spať. Je to moja žena Sabina. Jej rodičia, sestry a dvanásťročný brat boli spolu s ostatnými členmi rodiny zabití. Vy ste mi rozprával, že ste v blízkosti Golty zabil stovky Židov. Tam tiež priviedli rodinu mojej ženy.“ Pozrel som sa mu pevne do očí a dodal: „Vy sám neviete, koho ste zastrelil. Môžeme si však byť temer istí, že ste vrahom rodiny mojej ženy.“
Vyskočil, oči mu horeli a vypadal, ako by mi chcel skočiť po krku. Zdvihol som ruku a povedal: „Urobme experiment. Prebudím ženu a poviem jej, kto ste a čo ste urobil. Chcem vám povedať, čo sa potom stane. Moja žena vám nebude naprosto nič vyčítať. Objíme vás, ako by ste bol jej brat a pripraví vám večeru z toho najlepšieho, čo má v dome.
Keď vám Sabina, ktorá je rovnaký hriešnik ako my všetci, môže odpustiť a milovať vás, predstavte si, ako vám môže odpustiť a milovať vás sám Ježiš, ktorý je dokonalá Láska. Vráťte sa k Nemu a všetko, čo ste vykonal, vám bude odpustené.“
Borila nebol bezcitný. Jeho vnútro bolo zožierané vinou a zúfalstvom z toho, čo spáchal. Sypal na nás brutálne reči, ako keď krab vystrkuje klepetá. Avšak stačilo sa jedným prstom dotknúť jeho slabého miesta a jeho obranný systém sa zrútil. Hudba pohla jeho srdcom, a teraz miesto očakávaného obvinenia prišli slová odpustenia! Jeho reakcia bola udivujúca. Vyskočil a obidvoma rukami trhal golier svojej košele, až ju roztrhol. „Ó, Bože, Bože, čo mám robiť, čo mám teraz robiť?“ kričal. Skryl hlavu v dlaniach, hlasito vzlykal a potácal sa sem a tam. „Ja som vrah, som celý od krvi, čo mám teraz robiť?“
Po lícach mu stekali slzy.
Zvolal som: „V mene Pána Ježiša Krista, prikazujem ti, diabol nenávisti, aby si vyšiel z jeho duše!“
Borila sa triasol, padol na kolená a začali sme sa nahlas modliť. Nepoznal žiadnu modlitbu. Prosil len znovu a znovu o odpustenie a povedal Mu, že dúfa a verí, že ho dostane. Dlho sme spolu kľačali. Potom sme vstali a objali sa. „Sľúbil som, že urobíme experiment. Dodržím slovo.“
Šiel som do vedľajšej izby a našiel som svoju ženu, ako kľudne spí. Bola v tej dobe veľmi slabá a vyčerpaná. Opatrne som je zobudil a povedal: „Je tu muž, ktorého musíš poznať. Myslíme, že zavraždil tvoju rodinu, ale ľutoval toho a teraz je náš brat.“
Vyšla v župane a vztiahla ruky, aby ho objala. Obidvaja začali plakať a znovu a znovu sa navzájom bozkávali. Nikdy som nevidel manželský pár bozkávať sa s takou láskou, hĺbkou a čistotou, ako tohto vraha s obeťou, ktorá prežila. Potom Sabina odišla do kuchyne pripraviť niečo k jedlu.
Zatiaľ čo bola preč, prišlo mi na myseľ, že Borilove zločiny boli tak hrozné, že potrebuje ešte ďalšiu lekciu. Šiel som vedľa do izby a vrátil sa s Mihaiom v náručí. Boli mu vtedy dva roky. Sotva pred pár hodinami sa Borila chválil, ako zabíjal židovské deti v náručí ich rodičov. Teraz bol hrôzou bez seba; ten pohľad pre neho znamenal neznesiteľnú obžalobu. Myslel, že ho chcem obviniť. Avšak povedal som: „Vidíte, ako kľudne spí? Vy ste tiež ako novorodeniatko, ktoré môže odpočívať v náručí svojho Otca. Krv, ktorú Ježiš prelial, vás očistila.“
Borilova radosť bola dojemná. Zostal u nás cez noc a keď sa ráno prebudil, povedal: „Už dávno som sa tak dobre nevyspal.“
Augustín hovorí: „Ľudská duša je od prirodzenosti kresťanská.“ Zločiny sú proti ľudskej prirodzenosti. Sú výsledkom sociálneho tlaku alebo majú mnoho iných príčin. Aké je to oslobodenie, keď je možné ich odhodiť, ako to urobil Borila.
Toho rána chcel poznať našich židovských priateľov a ja som ho vzal do mnohých židovsko-kresťanských rodín. Všade rozprával svoj príbeh a bol prijímaný ako márnotratný syn, ktorý sa vrátil domov. Potom odišiel s Novým zákonom, ktorý som mu dal, do iného mesta, aby sa pripojil k svojmu pluku.
Neskoršie nám prišiel povedať, že jednotka bude poslaná na frontu. Pýtal sa: „Čo mám robiť? Budem musieť zase zabíjať.“ Povedal som mu: „Nie, vy ste už zabil viac ľudí, ako sa od vojaka očakáva. Nie som toho mienenia, že kresťan nesmie brániť svoju krajinu, keď je napadnutá. Ale vy osobne by ste už zabíjať nemal. Radšej sa nechajte zabiť. To Biblia nezakazuje.“
Keď som vyrozprával tento príbeh, Gaston sa očividne ukľudnil. Nakoniec sa začal usmievať, chytil ma za ruku a pevne ju stisol. Potom kľudne zaspal.
Ráno nás spoločne previedli do inej cely. Medzi väzňami som objavil Grigoreho, ktorý bol tiež ako vojnový zločinec zodpovedný za masové vyvražďovanie Židov a poznal Borilu.
Povedal som Gastonovi: „K príbehu muža, ktorý zavraždil rodinu mojej ženy, patrí ešte epilóg. Tento muž vám ho môže povedať.“
Grigore rozprával, ako spolu s Borilom slúžili v Transmistrii. Zabil tam stovky Židov. „Keď sme znovu šli do Ruska, bol to úplne iný človek. Nemohli sme to pochopiť. Nepoužíval zbraň, a miesto aby životy ničil, snažil sa ich zachraňovať. Dobrovoľne sa hlásil na pomoc raneným, ktorí boli pod paľbou. Naposledy zachránil život svojmu dôstojníkovi.“
Výňatok z knihy V BOŽÍM PODZEMÍ od Richarda Wurmbranda, nakladateľstva STEFANOS. ( knihy.abz.cz/obchod/nakladatelstvi-stefanos)
Spôsob, akým poukazujem a snažím sa upriamiť pozornosť na túto knihu, teda prostredníctvom blogu - by si samozrejme žiadal od blogera vlastnú recenziu a posúdenie. Sú však knihy a táto je jedna z nich, ktorá popisuje život človeka v jeho prežitej existenčnej nahote, že akosi my nezainteresovaní nie sme hodní či kvalifikovaní hodnotiť. Ponúka sa mi vyjadrenie: triumf v utrpení - ktorý je votkaný v jednotlivých zápiskoch a dýchne aj na priemerného čitateľa.
No nanajvýš výstižne to opäť vo svojom doslove uviedol samotný autor: Kniha obsahuje epizódy zo života jedného človeka, podáva správu o tých, ktorí s ním boli spoločne vo väzení. Ale za všetkým má byť vidieť Kristus, ktorý nás držal vo viere a dal nám silu k víťazstvu.
